Zadržaný v Iráne

Autor: Vladimir Kurajda | 14.9.2016 o 10:51 | Karma článku: 10,36 | Prečítané:  20617x

       V máji 2015 som pristál na medzinárodnom letisku v Teheráne. Cez pasovú kontrolu som prešiel bez väčších zdržaní a všetko zatiaľ prebiehalo podľa plánu.   

     Prvých pár dni v Teheráne som strávil u Omida, ktorého som stretol na CouchSurfing-ovej stránke a ktorý ma pozval stráviť pár dni v jeho byte. 

 

     Iránska pohostinnosť je niečo, čo prajem zažiť každému. Môj iránsky hostiteľ sa o mňa postaral naozaj kráľovsky. Už druhý deň ráno som sa cítil ako doma. Na stole ma čakali raňajky, plná kanvica čierneho čaju,  ktorým je Irán preslávený a od ucha k uchu vysmiaty Omid.

     

     Okrem raňajok som dostal kopec tipov na prehliadku Teheránu a k tomu  pozvánku na víkendový výlet pod stan, na ktorý sa chystal so svojimi známymi. Bez váhania som ponuku zbaštil a začal sa tešiť  na blížiaci sa víkend. 

 

 

 

     Sobota na seba nenechala dlho čakať. Vstávali sme skoro ráno, lebo nás čakalo  asi šesť hodín jazdy. Omid vlastní  Samand, ktorý je najpredávanejišším iránskym automobilom. Dodnes som nezistil prečo. 

     Až teraz som sa dozvedel, že dve z troch osôb, ktoré sme mali čoskoro vyzdvihnúť, boli vlastne iránski couchsurferi, presnejišie surferki, ktoré ani Omid predtým osobne nikdy nestretol. Tretím členom bol Omidov kamarát na svojej bielej Kii.

 

       Cesta prebiehala bezproblémovo. Omid ma zasvätil do iránskej hudobnej scény, ktorou som bol fascinovaný. Krajina za oknami sa postupne menila, mestá sa scvrkli na dediny, usadlosti až kým nakoniec tých pár zyšných roztrusených domovo pohltila prázdnota.  Blížili sme sa do nášho dnešného cieľa. 

     Miesto, ktoré chlapci vybrali, sa mi akosi dostalo pod kožu. A možno to bolo počasie, s drobným mrholením a pochmúrnymi farbami a možno  únava z cesty.

     

          Nakoľko sme mali so sebou iba jeden  stan, rozhodli sme sa, že to bude dámska záležitosť a my chlapci sa vyspíme v aute.

 

      Moja nálada a ani počasie sa nezlepšovali a kedže som  nechcel nakaziť aj ostatných, stiahol som sa s knihou do stanu a onedlho zaspal. 

     Po chvíli ma budí jedno z dievčat. 

"Vlado, nevychádzaj zo stanu a buď potichu. Idú sem vojaci..", s týmito slovami vybehla von. Cítil som ako sa mi srdce splašene rozbúchalo. Bál som sa, že je ho počuť až vonku. Čakal som čo sa bude diať, ale rozoznával som len slabé, tlmené hlasy. Po asi piatich minútach som to dlhšie nevydržal a vyšiel von. 

     Omar a spolok už balili piknik a všetky veci. Vedľa nich stáli dvaja vojaci s rukami odpočívajúcimi na visiacich samopaloch. Obaja sa zatvárili prekvapene, ale zostali bez slova stáť a pozorovať chaoticky sa pohybujúcu, vystrašenú skupinu mladých ľudí. Začal som baliť tiež. 

      Bez slova nás naložili do dvoch áut. Hmla, ktorú bolo pred chvíľou vidieť z diaľky sa priplazila až k nám a zhltla celé údolie. Kombinácia s prichádzajúcou nocou, dodávala celej situácii mrazivý podmaz. V aute bolo počas celej cesty ticho. Studené, nepríjemné ticho. V hlave som mal hurikán, snažil som sa zistiť, čo sa vlastne stalo. Myšlienky mi listovali  všetkými článkami a informáciami, ktoré som pred cestou nasal. Hlavne tie o zatýkaní,  prenasledovaní cudzincov a v neposlednom rade hustých popravách. Všetko od bičovania až po ukameňovanie. Ešte vždy som bol na tom lepšie ako baby. Mužov pri kameňovaní zahrabú do zeme po prsia, ženy až po krk. Ak sa vám podarí vyhrabať, poprave uniknete. Ale nie je to jednoduché keď vám hlavou lietajú šutre a tehly. 

     A náhle, ako blesk z jasného neba, sa mi rozsvietilo. Boli sme zadržaní s dvoma ženami, s ktorými nikto z nás nebol v príbuzenskom vzťahu. V jednom stane.  Veľké "no no" v tomto kraji. A čo je podstatné, nelegálne. Ako som tam sedel v aute a mrzol, zalial ma pot.

     Dorazili sme na miesto. Akási vojenská základňa, obohnaná ostnatým drôtom. Napochodovali sme do malej  izby. Za veľkým stolom sedel pán domu. Aspoň tak som to prečítal  z jeho tváre. To čo nasledovalo bolo ako z filmu. Z veliteľa, ktorý nás vypočúval sa vykľul úplný šialenec. Chvíľu k nám hovoril (len v perzštine samozrejme) prívetivým, priateľským hlasom a následne začal vrieskať ako pri  záchvate. Dievčatá zdeptané do kolien, v slzách, chalanom tiež nebolo veľmi do skoku a ja, ja som len v nemom úžase sedel a sledoval celé toto divadlo. 

     Po ôsmich hodinách psychického trýznenia, sme boli nakoniec pustení. Psychopatko nám ešte zakýval na rozlúčku. Bol som presvedčený, že kým sme boli na vypočúvaní, nám nasákali do auta nejaké "suveníry", kedže sme ho nechali otvorené. Paranoja sa vyparila až nasledujúce ráno.  

     Po tomto malom incidente to už ale bola len príjemná  jazda. Irán je úžasné miesto, s drsnými zákonmi a ešte drsnejiššími zákonodarcami. O to neopakovateľnejiššie zážitky ponúka tým, čo sa rozhodnú navštívíť tento exotický kraj. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Celý svet dýcha smrteľne špinavý vzduch, aj Slováci

Nová správa od Svetovej zdravotníckej organizácie odhaduje, že 9 z 10 ľudí žijú v prostredí so znečisteným vzduchom.

DOMOV

Policajné uniformy menia, takto budú vyzerať po novom

Hodnota oblečenia policata bola vlani na úrovni 890 eur.

KOMENTÁRE

Lajčák je náš relevantný kandidát s malými šancami

Vyhliadky Lajčáka nezlepšuje ani Fico u Putina.


Už ste čítali?